V tento deň, ako aj každý piatok sa v Liturgii hodín veriaci modlia žalm 51, nazývaný aj Vyznanie viny.
„Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa svoju vinu a očisť ma od hriechu." (Ž 51,3-4)
Žalm 51 napísal kráľ Dávid. Zložil ho po hriechu s Betsabe, keď k nemu prišiel prorok Nátan. Dávid ľutuje hriech, spáchaný so ženou Uriáša, poslaním Uriáša v boji do prvých línií, aby bol usmrtený. Uvedomuje si, že bez ľútosti nemôže dosiahnuť Božieho odpustenia, preto prosí Boha:
„Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny. Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty. Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia. Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou." (Ž 51,11-16)
Boh vo svojej láske k človekovi, ktorý zhrešil (už pri prvom hriechu Adama a Evy v raji, hriechu Kaina voči Ábelovi, a ďalších previnení ľudí počas celých dejín), prejavuje mu svoje milosrdenstvo takým spôsobom, aký môže urobiť iba Boh - odpustením. Už pri tom prvom hriechu a vyhnaní z raja sa neodvrátil celkom od človeka, ktorého stvoril, ale prisľúbil Záchrancu - Spasiteľa (Mesiáša). A ním je jeho vlastný Syn, Ježiš Kristus, druhá božská osoba, nevinný Baránok, ktorý bol zabitý.
Ježiš sa na kríži odovzdáva Otcovi slovami žalmistu:
Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. (Ž 31,6)
Tento žalm je o dôvernej modlitbe v súžení, ktorú sa môže modliť každý človek, ktorý je v ohrození života.
„Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; vysloboď ma, veď si spravodlivý...
Do tvojich rúk porúčam svojho ducha; ty si ma vykúpil, Pane Bože verný...
Ja sa však spolieham na teba, Pane, a hovorím: ´Ty si môj Boh, v tvojich rukách je môj osud´.
Vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov a prenasledovateľov.
Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom a zachráň ma vo svojom milosrdenstve...
Vzmužte sa a majte srdce statočné, vy všetci, čo dúfate v Pána." (Ž 31,2+6.15-17.25)
V liturgii slova pri obradoch Veľkého piatku je čítanie z proroka Izaiáša, kap. 52 a 53. Je to dlhé čítanie, vyberiem len časť.
„Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, - veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku - tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali! ... (Iz 52,13-15)
Nemá podoby, ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie... On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov." (Iz 53, 2b-7.12)
Ježiš obetuje svoj život za všetkých ľudí. Slovo „mnohých" v jazyku originálneho textu sa prekladá ako „všetkých".
Ďalšie čítanie je z listu Hebrejom, z kap.4. Ježiš je pravý veľkňaz. K Ježišovi, Božiemu Synovi a Synovi človeka, môžeme mať plnú dôveru, lebo sa stal podobný nám vo všetkom okrem hriechu; je veľkňazom, ale sám prežil a pretrpel naše bolesti, pozná aj naše slabosti, takže úprimne s nami cíti a chce nám pomáhať (z pozn. k textu)
„Keďže máme takého vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase." (Hebr 4, 14-16)
Jánovo evanjelium, kap. 18 a 19 je podkladom pre čítanie pašií (Jn 18,1-19,42). Pašie sú state o umučení Pána, sú vybraté zo Svätého písma a môžu byť dramatizované s účasťou niekoľkých prednášateľov, príp. aj zboru. Na Popolcovú stredu sa tiež prednášajú pašie, ale z evanjelií iných autorov (Mt 26-27 alebo Mk 14-15). U Jána je typické, že sa Ježiš pred veľradou, ktorú tvorili všetci veľkňazi, starší a zákonníci, priznal, že je Mesiáš, syn Požehnaného, čiže Boží Syn. Toto považovali za rúhanie a za tento výrok ho odsúdili na smrť. Rímska vláda si vyhradila potvrdenie a výkonné právo rozsudkov smrti. Od veľkňaza Annáša ho poslali ku Kajfášovi, ten zas k miestodržiteľovi Pilátovi. Preto aj Židia museli ísť pred prokurátora Piláta.
Ján opisuje súdne rokovanie pred Pilátom. Počas veľkonočných sviatkov býval Pilát v úradnej budove. Vojsť do domu pohana znamenalo poškvrniť sa. Z rozhovoru Ježiša a Piláta je aj známa otázka: "Čo je pravda?" Po otázke Piláta: ´Tak predsa si kráľ?´Ježiš potvrdí: "Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas." (Jn 18,37)
Pilát vedel, že je nevinný, ale umyl si ruky. Nechal celé rozhodnutie na národ, ktorý kričal: "Preč s ním, ukrižuj ho!" A vyžiadali si zbojníka Barabáša, aby ho Pilát oslobodil, keďže z príležitosti sviatku židovskej Veľkej noci bolo zvykom prepustiť jedného z väzňov.
Ján neopisuje krížovú cestu. Uvádza iba dva základné a isté body: vládnu budovu, odkiaľ sa sprievod pohol, a Golgotu, kde Ježiša ukrižovali. (z pozn. k textu)
„Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: ´Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.´ (Jn 19,17-19)
"V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko." (Jn 19,41-42)
Každý človek je postavený pred otázku vlastnej smrti a ako sa s ňou vysporiadať. Veriaci nevidia v smrti koniec.
Pretože nasleduje ešte Veľkonočné ráno...