reklama

Krehkosť

My ľudia bývame často veľmi krehkí. Ale v krehkosti je aj sila! Presvedčila som sa o tom po návštevách mojich blízkych, či vzdialených rodinných príslušníkov a priateľky minulý týždeň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Počas víkendu som navštívila tri moje blízke, či vzdialené osôbky, ktoré mám veľmi rada. Jedna je mamina sesternica. Dolámala sa pri páde a teraz je už pár týždňov v hospici. Ďalšia je moja sesternica s rodinou z otcovej strany, ktorá mala v nedeľu sviatok a tiež už chodiť von veľmi nemôže. Kvôli kĺbom potrebuje pre oporu nôh a pri chodení pomôcky a potrebuje aj opatrovateľa – jej syn sa preto vzdal práce a je pri nej. Poslednou bola Anička.

 Sesternica, ktorá mala sviatok, je teraz moja veľmi blízka rodina. Bývam od ich domu asi 5 minút cesty pešo... V lete k nim chodievam častejšie. Na zimu však odchádzam do môjho malého bytíku, kde mám teplejšie ako v tom ešte menšom letnom „sídle“. Keď sme boli ešte deťmi, chodili sme k nim na výročné udalosti spolu s otcom a oni radi navštevovali nás. Z pohľadníc, ktoré od nich chodili k nám rok čo rok na Veľkonočné sviatky a na Vianoce, by sa dala zbudovať taká menšia katedrála. Je to taká blízka, po maminej smrti asi najbližšia rodinka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Anička – moja súputníčka a priateľka počas študentských čias - je také slniečko. Tak sme ju aj volali. V mladosti mala vážne onemocnenie, ktoré jej spôsobilo zhoršenie hybnosti kĺbu. Po liečeniach jej ho zafixovali a ona s tou nohou, krívajúc, prechodila za tie roky bez opory pešo desiatky, ba stovky kilometrov. Spolu sme bývali na internáte a trávili spolu veľa času v posluchárňach, pri skúškach počas študentských čias, spolu sme aj promovali. Všetci ju mali a aj majú radi, lebo je plná radosti a úsmevu, hoci dnes má už oba kĺby zodraté a nefunkčné a už asi 10 rokov, možno viac trávi s bolesťami iba na posteli alebo na vozíku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Po týchto návštevách som sa zamyslela, koľko bolesti je v ľuďoch a koľko ľudí to vôbec nevníma. Je však dôležité, ako kto bolesť prežíva. Všetky tri osoby ma naučili ako „byť nad vecou“, nezaoberať sa len sebou, svojimi drobnôstkami, možno sebaľútosťou a pod. Napr. aj tento týždeň, keď som trávila 2x pol dňa čakaním na vyšetrenia, ktorých výsledky sa dozviem o ďalší týždeň – dva. 

 „Byť nad vecou“ býva niekedy dosť ťažké. Často sa mi stáva, že hľadám veci, skoro vždy sú na mieste, kde ich nechám, ale ich nevidím. Tak hľadať prestanem a robím niečo iné. Dnes napr. obed. Pripravila som si horlivo všetky suroviny. Hľadala som ešte jednu žltú papriku. Vedela som, že je v chladničke, no nenašla som ju. Mäsko som urobila bez nej. Hľadala som taký dobrý nôž, čo to mäso lepšie pokrája, no nenašla som. Tak som vzala, aký som našla. O chvíľku už bol v mojom ľavom palci a riadne ho porezal. Hľadala som leukoplast, no posledný som asi použila vtedy, keď som sa porezala naposledy. Ešteže som na poličke našla gázu s kúskom leukoplastu spred dvoch dní, ktorú mi dali po odbere krvi a ďalšom vyšetrení, keď mi vytiahli kanilu. Nezahodila som ho hneď, a tak sa zišiel. Zárez v palci mám pekne zafixovaný. Keď som dávala už vychladnuté mäso do chladničky, paprika tam už bola, až niekde vzadu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Niekedy aj veľa iných vecí nevidím. Často hľadám okuliare. Sú také jemné a bezfarebné, že ich nevidím. Oči sú svetlom do duše. No mne sa akosi to svetlo zahmlieva. Dávali v TV jedno číslo v banke, no povedali len, že je na obrazovke. Okuliare som niekde založila. A kým som našla pero, aby som sa pozrela zblízka a zapísala si to číslo, obraz sa stratil. No čo už, peknú akciu nepodporím. A možno je aj dobre, že peniaze neminiem a budem môcť podporiť inú, dôležitejšiu akciu.

 Rada večer čítam, no v noci sa zobudím s knižkou za hlavou alebo vedľa vankúša. Niečo pozerám aj v mobile, no až ráno zistím, že som na ňom celú noc ležala. Ako sa dostal pod môj chrbát, netuším. Je mi to jasné, že som od únavy zaspala, keď ho ráno nájdem pri stene alebo na zemi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Hanbím sa za svoju nešikovnosť a aj istú obmedzenosť a zabúdanie. A to ešte nemám ani toľko rokov, koľko naši „sociálni“ do budúcnosti plánujú pre vek odchodu do dôchodku. V rukách nemám cit, niečo chytím a už je to na zemi. Často. Veľmi často. A na zemi je často aj pohár, aj pekná šálka od tety so zlatým okrajom, no už rozbitá. Alebo otváram zátku od soli nad polievkou. Odrazu je fľaštička so soľou v polievke. A musím ju vyhodiť a urobiť novú. Presolená by moc zdvihla tlak. Ale tlak mi dvíha ešte všeličo iné. Niekto mi volá. Počujem iba vibrovanie. Ale telefón – no kde je? Kým ho pohľadám, vibrovanie prestane. Musím sa ozvať ja po dlhšom čase. Mobil bol totiž na nabíjačke za posteľou, na zemi. Nepočula som ho dobre. A nebolo ho ani vidno.

 Mala som vstupenku na koncert. Už dávno kúpenú v predpredaji. V deň koncertu som náhodou telefonovala známej. Ona sa ma pýta, či idem na koncert. No nebyť toho telefonátu, tak úžasného koncertu so Simou Martausovou by som sa asi nezúčastnila pre moju zábudlivosť. Tam som slová jej piesní počula veľmi dobre, lebo mnohé už poznám z rádia a rada ich počúvam. Reproduktory našťastie neboli až také silné. To by som si musela uši zapchávať. Vďaka za Simonin optimizmus, bezprostrednosť a milé slová svojim obdivovateľom, za podporu mnohých charitatívnych diel. Tlieskaniu postojačky nebolo konca. A dostalo sa všetkým aj ďalších prídavkov. Rada pôjdem ešte raz. Dúfam, že nezabudnem.

 Zabúdam. Musím prijať aj túto obmedzenosť. Môjmu mozgu dalo zabrať šesť anestézií behom dvoch rokov, aj MR hlavy, aj RTG a CT, aj ostatné náročné vyšetrenia. Raz napísal pán Mihálik mojej sestre do pamätníka citát: „Blázni majú dlhú cestu k raju. Blažení, tí, čo rýchlo zabúdajú“. No táto blaženosť nie je asi určená pre mňa. Veľa vecí si do podrobností pamätám ešte z môjho detstva a mladosti. No nepamätám si, kde si uložím napr. niektoré knihy. Mám ich plnú knižnicu. No tú knihu, čo práve hľadám, nenájdem. Musím konečne urobiť poriadok a mnohé z nich radšej rozdať. Sú obohacujúce a krásne a neviem sa s nimi rozlúčiť. Preto som raz písala, že som bohatá. V Biblii stojí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“. Chudobnou byť znamená prijať aj svoju obmedzenosť a vzdať sa vecí, ktoré už tak nepotrebujem.

 Tak je to. Moja zlatá Izabela, videla som, ako v hospici prežívaš svoje dni na lôžku bolesti bez možnosti sa posadiť alebo vstať. V tichu, bez rádia, bez televízie. Ale tvoje oči boli rozžiarené. Vravela si, že ani vo sne si nepomyslela, že sa ešte uvidíme. Pamätala si si ma, hoci som Ťa už rok nenavštívila, aj na moje meno si si spomenula, dokonca aj na meno svojej študentky z čias, keď si začala pôsobiť na FFUK, a ktorú sme spomínali, si si pamätala a pri stretnutí by si ju spoznala. Mandľový koláčik z našej novej pekárne upečený krátko predtým, ako som za Tebou cestovala, si zjedla s veľkou vďačnosťou pred mojimi očami. Mám sa od Teba veľa čo učiť. Hoci nie si veriaca, učím sa od Teba takej pokornej odovzdanosti, vďačnosti za život a prijatiu krehkosti, s akou ešte môžeme pár dní, či mesiacov (rokov?) ďalej fungovať. Len s tichým pohľadom do diaľky, kde už bolesti nebude.

Petra Babanova

Petra Babanova

Bloger 
  • Počet článkov:  184
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nepatrné žieňa, ktoré napriek všetkému ešte verí v dobro. Chcem písať hlavne o tom, čo človeka dvíha. Zoznam autorových rubrík:  PoéziaMiniatúryDuchovnéPoézia v češtineInéSpoločnosťSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu